Moj blog

Priznať si svoje zlé vlastnosti je vcelku ťažká úloha. A tým myslím skutočné zlé vlastnosti, nie taký ten druh, ktorý sa hovorí, keď sa chceme zavďačiť u HR menedžerky (mojou najväčšou slabosťou je to, že väčšina žien nevie zvládnuť veľkosť môjho inštrumentu... hohoho, život kontrabasistu je náročný). Ja mám napríklad zmysel pre humor na úrovni 12-ročného chalana, ktory ma rad hri pre deti. A to ešte nie je to najhoršie. 1. Som kladným hrdinom svojho vlastného života, neprávom Človek je vlastne opica, ktorá vie rozprávať príbehy (sorry kreacionisti). A ten najkrajší príbeh, ktorý si rozprávame, je náš vlastný. Ja som predsa vždy v práve, nikdy nikomu nechcem zle a nechcem robiť žiadne problémy. To je ilúzia, ktorú si drží každý z nás. A keď sa ilúzia začne trhať, tak prichádzajú príbehy. Prišiel som neskoro, ale to preto, že sa proti mne spolčili všetky semafory. Prácu som neodovzdal, lebo v rodine to máme ťažké a bolo ísť treba zemiaky z poľa zobrať a ešte som bol aj chorý. Toho chlapíka som z toho mosta len mierne postrčil zo srandy, môžem ja za to, že niektoré choroby spôsobujú poruchu rovnováhy? Sa mi pacili jeho nike air max a lacne znackove oblecenie. A ani to veľmi nevadí, doktori sú aj tak všetci skorumpované svine. Ale takéto výhovorky nedokážeme vymyslieť pre niekoho iného. Asi sme na to priveľmi leniví, alebo nám chýba fantázia, alebo sa nevieme tak dobre vcítiť do kože iných... ale to sú tiež len výhovorky. Aj pre okolitých ľudí si príbehy vymýšľame. Ale väčšinou sú v roli zloduchov a nemehiel, ktorí nám chcú len zle. Jano mi neodpísal preto, že sa pred týždňom bavil s Ferom a Fero ma vždy pekne poohovára (pritom sa len Janovi vybil mobil, ked mu vypadol z bundy na zimu). Ale to, že skáčeme k nepravdivým záverom nie je všetko. Kvôli týmto príbehom si myslíme, že všetko sa točí okolo nás. V knihách našich životov (že jaký umelecký prostriedok som dal) sa nebojíme použiť personifikáciu a aj z počasia si dokážeme urobiť úhlavného nepriateľa. Ale počasie sa nestará o to, či práve ideme kúpiť chleba, to je zaneprázdnené motýľom, ktorý chce v Mexiku mávnuť krídlami (citation needed). A samozrejme to funguje aj naopak. V životoch iných ľudí som absolútne iná postava. Ale povedzme si náhodný vymyslený príklad. Môj imaginárny rovesník, nazvime ho Imro, bol vždy slušný, slusne mikiny panske na sebe, a bol snaživý (preto si aj myslel, že je múdry). Dostával dobré známky, ale väčšinu času trávil hraním počítačových hier, sledovaním seriálov a čítaním sci-fi. Hľa, archetyp šprta. Imro sa dostal do puberty a zaútočili naňho rôzne komplikované chemikálie a tak sa zaľúbil do dievčaťa. V popkultúre je jedno veľmi populárne klišé: šprt sa zamiluje do nedosiahnuteľného dievčaťa, tá si ho najskôr nevšíma, ale 15 minút pred koncom filmu zistí, že si sú súdení. Imro videl túto situáciu mnohokrát a vžil sa do nej. Tak sa snažil tráviť veľa času okolo dievčaťa. Kupil jej oblubene lacne kabelky a dámske lodičky. A čakal. A nedočkal sa. To dievča to asi videlo inak, alebo sa nepozeralo na filmy. Trochu sa aj Imra bála, lebo aj keď bol podozrivo často naokolo, nikdy nepovedal ani slovo. Alebo sa skúste stať čašníkom. Hneď zistíte, aké hovado ste dokázali byť k ľuďom, ktorí vás obsluhovali v minulosti (čašníci naozaj nemôžu za pomalú kuchyňu). A ak nie, tak ste pokrytec. Ale je odo mňa hnusné vás z toho obviňovať, pretože... 2. Som pokrytec a nedokážem (a nechcem) to zmeniť Podporujem detskú prácu. Tým myslím africké deti pracujúce vo fabrikách, nie umytie riadu po večeri. Samozrejme som proti myšlienke detskej práce, aj petíciu proti nej by som podpísal a možno by som aj na charitu prispel (ak by som sa pritom mohol napríklad obliať kýblom paradajkovej omáčky a video vyvesiť na facebook). Ale čo na tom. Jedno decko mi pravdepodobne uštrikovalo bikini, iné mi ušilo topánky a jedno pozbieralo trs banánov z plantáže. Jednoducho, v priebehu svojho života som pravdepodobne zaplatil za tovar, ktorý bol čiastočne získaný detskou prácou (zdroj: myslím si to) firmám, ktoré deti zneužívajú. Tie firmy to robia lebo je to lacné. Ja tie veci kupujem, lebo sú lacné. Som pokrytec. Mohla by som si kúpiť drahšie fair-trade letne cizmy, ale stále by som bola len o trochu menší pokrytec. Mám mnoho názorov na rôzne veci a niekedy si absolútne oponujem. Som za málo štátu a regulácií, ale vakcíny by podľa mňa mali byť povinné. Ficove vlaky pre študentov zadara považujem za lacný (a zároveň drahý) predvolebný trik, ale už začínam plánovať výlety. A zoznam by mohol pokračovať. Prečo? Lebo dnešný svet je natoľko komplikovaný a prepojený, že sa istej dávke pokrytectva nedá vyhnúť. Ak napríklad chce niekto protestovať proti jarmu kapitalizmu a oslavovať komunizmus, musí si kúpiť fixky (aby mohol spraviť plagát so sloganom) v Tescu prelezenom buržoáznymi červami a to je pokrytecké. Ale tie fixky boli vyrobené v Číne, takže tým náš imaginárny komunista (povedzme, že je to znova Imro) nakoniec komunizmus podporuje. Ale Čína do svojho systému pomaly uvádza isté prvky z kapitalizmu, hlavne kvôli obchodu so západom, takže... Áno, často sa pokrytectvu vyhnúť dá, ale stojí to priveľkú námahu. A niekedy mi v ceste stojí vlastná biológia. Chcete príklad? Som všetkými desiatimi za všetky rovnoprávnosti, Conchita Wurst je môj životný idol, Kotlebu by som hodil do pece, a o manželstvách pre homosexuálov som sa dokázal hádať na diskusiách Sme (ani Christian Grey neholdoval takému hlbokému masochizmu), a napriek tomu... 3. Som rasista, sexista a homofób Rasa z biologického hľadiska nemá takmer žiaden význam. Tak hovoria vedci (lebo z genetického hľadiska sú si niektoré africké kmene omnoho vzdialenejšie ako napríklad belosi a aziati). To som vedel, keď som prišiel do USA (mojim pobytom v USA sa budem chváliť už len 9 873-krát), ale moje biologické hľadisko si to asi nevšimlo. Keď som bol v metre sám beloch, tak moje biologické hľadisko vystrelilo pár dávok adrenalínu a cítil som sa dosť nesvoj. Keby som si chcel pripadať inteligentný, tak by som sem napísal vysvetlenie tohto správania trochou amatérskej evolučnej psychológie. Dôvod môjho mierneho rasizmu je fakt, že ostatné rasy beriem ako členov cudzích kmeňov. Ľudia, ktorí nedôverovali členom iných kmeňov (a teda aj iných rás) boli schopní zaobstarať väčšie množstvo zdrojov a táto ich vlastnosť pretrvala do tejto doby, kedy už je ale nepotrebná, dokonca neželaná. Tým samozrejme rasizmus neobhajujem, ani nehovorím, že je v poriadku. Ale kúsok skrytého rasizmu v nás je. A keď sme pri amatérskej (a možno nepravdivej) evolučnej psychológii... Ženy sú, ako vieme krásne stvorenia. Teda až na tie, ktoré sú škaredé (to je jednoducho štatistická nevyhnutnosť, ktorú nezmenia ani reklamy na Dove). A to by ani nevadilo, ale vadí to mojim génom. Tie sa chcú spojiť len s prvotriednymi génmi pekných žien. A tak, keď sa rozprávam so škaredou, akýsi hnusný hlas mi hovorí, že s týmto človekom nechcem márniť čas. A ja som zrazu odmeraný, nezhovorčivý a neviem povedať pekného slova (teda taký som vždy, ale vtedy ešte viac). Jednoducho som predpojatý voči škaredým ženám. Ono chvíľu trvá, kým si človek takúto predpojatosť vôbec uvedomí, a to je len prvý krok k jej odstráneniu. Ja viem, znie to hrozne, keď to takto napíšem. Ale utešuje ma jedna vec. Nie som v tom sám. V jednej časti môjho obľúbeného programu o ekonómii, Freakonomics radio (nie, že by som ich poznal viac, odkaz tu: http://goo.gl/XDfO1Z) sa hovorí o sprepitnom. A je tu rozhovor s jedným výskumníkom, ktorý sprepitné skúma. Belosi dostanú viac ako černosi, ženy dostanú viac od mužov a muži od žien. Ideálne je byť štíhlou blondínou okolo tridsiatky. Prečo je to tak? Nikto si nepovie: "Tomuto dám len 2 doláre, lebo je čierny." Ľudia len majú taký pocit, že daný černoch nebol veľmi pozorný, alebo si svoj skrytý predsudok oddôvodnia inak. A takéto predsudky majú aj trojmesačné deti, tie preferujú tváre, ktoré majú rovnakú rasu, akú majú ich rodičia (resp. vychovávatelia, štúdia tu: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2566511/) V inej časti (http://goo.gl/2AWDX3) sa zas hovorí o tom, ako vyzbierať, čo najviac príspevkov na charitu. Riešením je poslať atraktívnu ženu. Tá dokáže vyzbierať dvojnásobne viac ako žena škaredšia. Lebo muži chcú peknej žene ukázať svoje peniaze a to, že sa starajú o prírodné prostredie/choré deti v Afrike/lokálne postprogresívne umelecké centrum/čokoľvek iné, na čo sa zbierajú peniaze. A ja by som to samozrejme spravil tiež, lebo aj ja som muž. Čo ma privádza k... 4. Nie som výnimočný Neviem, či sa to začalo Kristusom, Noem, Mojžišom, Abrahámom, alebo Frodom Bublíkom, ale naša kultúra je fascinovaná výnimočnosťou. Skoro každý film je o jedinečnom hrdinovi, ktorého by nedokázal nahradiť nikto iný. A je jedno, či je to romantická komédia alebo epický cyberpunkový thriller. A každý z nás má pocit výnimočnosti. A v istom zmysle výnimočný sme. Lebo máme rozdielne vlastnosti, záujmy. Ale v skutočnosti sme si omnoho viac podobný, ako si myslíme. Jeden psychológ, menom Forer, urobil geniálny experiment. Dal svojim študentom test osobnosti. Neskôr dal každému jeho výsledky, kde opísal ich vlastnosti. Študenti potom hodnotili výsledky ako veľmi dobré. Vtip bol ale v tom, že Forer dal všetkým ten istý papier (http://goo.gl/JP0yjX). Je tam niekoľko vlastností, ktoré znejú veľmi špecificky, ale pritom platia takmer na každého (nie náhodou ich Forer zobral z knihy o astrológii). Takmer všetci chceme byť milovaní. Takmer všetci si myslíme, že máme skvelý zmysel pre humor. Takmer všetci sme niekedy neskutočne extrovertní a inokedy tak introvertní, že nechceme nikoho iného ani vidieť. A áno, existujú aj asociáli aj sociálne monštrá, ale väčšina z nás je niekde medzi (viď. graf). A existujú aj dementi aj géniovia, ale väčšina z nás je niekde medzi (viď. graf). A sú aj trpaslíci aj obri, ale väčšina... viď. veď viete.